Zomrel nestor slovenskej filmovej kritiky Pavel Branko

Pavel Branko sa narodil na palube lode, ktorou sa jeho otec vracal z vojnového zajatia, Brankovým rodným mestom sa tak stal taliansky Terst. Vyrastal však na Slovensku, detstvo prežil na Hačave (dnes časť Hnúšte). Vyštudoval v Bratislave gymnázium a dva semestre na Slovenskej vysokej škole technickej. Štúdium prerušilo stíhanie za politickú príslušnosť a činnosť v protifašistickom odboji. V rokoch 1942 až 1945 bol politicky väznený v Bratislave, Nitre, Leopoldove a Mauthausene. Po vojne pôsobil ako prekladateľ na voľnej nohe a neskôr ako filmový publicista na voľnej nohe prispieval do mnohých slovenských, českých, ale aj zahraničných periodík. Patrí k významným osobnostiam modernej slovenskej kultúry a je autorom mnohých publikácií z oblasti slovenskej kinematografie. Ako prvý na Slovensku sa začal systematicky zaoberať teóriou non-fiction filmu. V roku 1997 získal čestný doktorát na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Je držiteľom mnohých ocenení, medzi inými národnej ceny Slnko v sieti za celoživotné dielo, Art Film Fest mu udelil Zlatú kameru, získal tiež Cenu ministra kultúry či Cenu Slovenských filmových novinárov. V roku 2015 si od prezidenta republiky prevzal vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy.

Posledná rozlúčka s Pavlom Brankom, ktorý slovenský film sprevádzal od konca druhej svetovej vojny až do súčasnosti, sa konala v pondelok dopoludnia v Slávičom údolí v Bratislave. „Pavel Branko si prial, aby sa informácia o jeho úmrtí dostala na verejnosť až po pohrebe," uviedla pre TASR tlačová tajomníčka Slovenského filmového ústavu Simona Nôtová.